Určite by to nemalo byť len o tom, čo mi niekto dá za to, že urobím niečo navyše. Ak to tak je, tak o to lepšie. Je to aj o tom, akú laťku nastavíme sami – buď robím do výšky „vonkajšej motivácie“, teda platu, alebo som profesionál a robím veci tak, aby som s nimi bol vnútorne spokojný. Bez ohľadu na to, čo mi k to za to dá. Ak dá, super. Ak nie, nevadí. Príklad: vidíte mamičku s kočíkom, ako chce nastúpiť do autobusu. Buď sa tvárite, že to nevidíte, veď vám za to nezaplatí, alebo jej pomôžete, lebo sa nechcete cítiť ako chrapúň, ktorý mohol pomôcť a nepomohol. Takže nepriamo tým urobíte dobre aj sebe. To je o vnútornej motivácii. Tú však od človeka vyžadovať nemôžete – buď tam je, alebo nie je. Vy zrejme patríte do prvej kategórie, Radka 🙂

Vďaka za vyznanie, Ondrej 🙂

Áno, to je tá „iná kapitola“, ktorú spomínam v poslednom odstavci. Keď ho k tomu nič nemotivuje, nebude to robiť. To je jednoduchá rovnica. Preto som spomenul a tú inú kapitolu, aby sa nad tým zamysleli aj ľudia, ktorých úlohou by malo byť motivovať každého človeka vo firme, ktorý môže nejako ovplyvniť tržbu… Ak to nerobí, tak mu treba!

ako vždy, super článok, pretože hodiť niečo na papier, resp. na web dokáže hocikto, ale podať to tak, že je to výstižné a úderné, dokážu len ľudia ako Vy.
To čo Vám, stáva sa mne dosť často – rád využívam výdobytky techniky a každú chvíľu niečo „riešim“, typicky príslušenstvo ku kadečomu (bicykel, mobil, …). A takisto sa takmer vždy stane, že by som v servise a pod. nechal viac peňazí, keby ma niekto upozornil že by som mohol potrebovať ešte aj to alebo ono. A prídem na to sám o mesiac a vrátim sa. Alebo aj nie, pretože o nejakej veci, ktorá by sa mi zišla, ani neviem že existuje. To je presne to: „povedať zákazníkovi, čo potrebuje“, teda „vyvolať potrebu“.
Veľa šťastia